Občan Gay

Vo svojom ateistickom prostredí, ktoré som mal ako dieťa, bol môj otec alkoholik, mama s ním nedokázala žiť, tak odišla a prirodzeným právom si ma zobrala k sebe. Prišiel som späť do krásneho rodinného prostredia babky, dedka a mamky, v ktorom síce moju maminu museli prerobiť z ľaváčky na praváčku, lebo to bolo správne, ale vtedy mi to prišlo úplne štandardné. Bol to môj domov, moja realita. Prišiel som do prostredia, kde deťom treba dávať veľa jedla, pretože je to znak lásky, do prostredia, v ktorom sa o najbližších staráme, lebo je to správne… Myslím, že už odvtedy bola potlačená moja vlastná identita. Ako dieťa som bol hyperaktívny, potreboval som pohyb, nechcel som veľa, stačilo mi behať, byť s inými deťmi, byť von. Všetko sa zmenilo na: „Musíš byť doma“, „Musíš sa najesť, neviem, prečo vymýšľaš“, „Nemôžeš toľko hovoriť, ale viac počúvať“.

Dieťa je špongia a ja som nasával. Ak niekto o deťoch tvrdí, že sú niečo iné, je to klamstvo a presne preto si myslím, že hodnoty dieťaťa musia byť prioritné. Hodnoty. Hodnoty sú nadradené všetkému. K zákazom, príkazom, princípom. Ak vaše príkazy budú proti hodnotám a urobíte to na svojom dieťati, raz to pochopí a bude vás možno nenávidieť. A vy sa neprávom opýtate: „Prečo?“

Malinký ja.

Ihrisko. Deti. Dievčatá. Chlapci. Lopta. Kočík. Išiel som za kočíkom, naozaj neviem, prečo. Bolo to spontánne. Išiel som aj za loptou, ale menej. Len keď mi to niekto povedal… Nebolo to asi spoločensky správne. Už vtedy som bol označený miestnymi ako iný. Iné dieťa. Lebo spoločnosť vie, aké má dieťa byť. Lebo spoločnosť vie, aké deti treba porodiť. Bolo to hrozné. Bez matkinej lásky by som to naozaj nezvládol.

Všetko bolo v podstate „OK“. Moja chyba, že som rástol. Keď som mal asi dvanásť rokov, tak som si začal uvedomovať, že ženský model je pre mňa oveľa prijateľnejší ako mužský. Samozrejme, robil som to prirodzene. To, čo píšem je až absurdné, ani som to nevnímal, že je to niečo, o čom treba diskutovať. Podľa mňa je to proste tak a netreba to riešiť. V mojom živote to, žiaľ, všetci riešiť chceli. Prišla šikana. Áno, napľuli mi do ucha, dodnes si to pamätám, aj tie kopance a údery, ale… To napľutie do ucha nemá konkurenciu. Áno, tie nevinné deti hovorili, že som buzerant a ja som plakal minimálne dvakrát do týždňa cestou domov. Nikdy som sa do svojej bývalej školy nevrátil. Nechodím na stretnutia po rokoch. Pre mňa je to skôr na zaplakanie ako na zábavu.

…

Mal som štrnásť. Len ja a moje vnútro. Ja? Nevedel som, kto som a moje vnútro? Vždy sa snažilo o dobro… Čo ďalej? Doma sme mali Bibliu. Čítal som tam strašné veci, ktoré ma vydesili a bol som totálne presvedčený o svojom hriechu. Pán vo svojom Raji neprojektoval Adama a Adama. Pán nechcel.

Potom zrazu prišiel Nový zákon. Neveril som, mal som predsudky, ale niečo mi hovorí: „Čítaj“. Písal o mojom hriechu, ktorý som ani neurobil a nesie sa so mnou po generácie od Adama. Pochopil som, že principiálne je tomu tak, som hriešny. Moje túžby, ktoré nedokážu vyhovieť biblickým, neboli projektované Bohom. Všetci si nesieme hriechy svojich rodičov – vykúpenie je v Kristovi.

Plakal som… od šťastia? Nie. Od viery… a zrazu prišlo svetlo. Prišli zimomriavky a ja som počul svoju dušu, ktorá mi vravela, že na tom nezáleží, dôležitý je postoj. Dôležitejší ako samotný skutok je tvoj postoj k nemu. Čítal som ďalej. Nový zákon. Láska. Ježiš, ktorý chodil za hriešnikmi. Ukázala mi svetlo. Svetlo bezpohlavných anjelov. Vedel som, že duša je viac ako telo a moje telo tu na zemi zostane hriešne, umrie… ale moje hodnoty sú nesmrteľné.

Áno, som gay.

Chcel som zmeniť orientáciu. Od začiatku, ako som ju vnímal. Nechcel som byť gay. Spýtam sa teba: „Chceš byť gay?“ – NIE? … Mňa sa to nikto nepýtal. Proste to prišlo. Nie je to rozhodnutie mňa, teba, jej, neho, nás, ich… Každý máme svoje poslanie, ale… myslím, že sme v princípe rovnakí. Máme rovnaké hriechy a pravidlá. Naše telá nedokážu nikdy byť čisté tak isto ako naša myseľ. Ochráňme vlastného ducha posolstvom lásky a prijatia. Milujme tých najhorších z najhorších. Milujme a odpúšťajme. Tí, čo sú najviac utláčaní, sú v Jeho očiach najkrajší… Silou lásky a vyjadrením ochoty pomôcť môžeme meniť ľudské hodnoty. To je moja duša a to je môj Kristus.

Zákony? Svetské zákony? Málokto ich dodržiava a netreba za ne bojovať. Nie sú podstatné. Zákony neprinášajú spravodlivosť. Nechajme ich slobodné. Nech má každý na výber…

Váš Občan Gay.